Online podujatie, ktorého tvorcami sú Alessio Martinoli a Michal Denci, realizované pri príležitosti 700. výročia úmrtia Danteho Alighieriho. V pôvodnom znení so slovenskými, resp. talianskymi titulkami.
Veľavážený a najvznešenejší čitateľ, azda aj budúci divák,
dovoľujeme si Vám pokorne predstaviť ponúknuté dielo v nádeji, že umocníme Vaše potešenie z jeho vzhliadnutia.
“Dialóg” medzi Alessiom Martinolim e Michalom Dencim o Dantem Alighierim uvádza sériu podujatí venovaných talianskemu Poetovi, autorovi Božskej komédie. Ako dobre vieme, Danteho cesta do sveta mŕtvych sa začína v lese, ktorý je dokonca temný. A možno práve v tomto chráme prírody, aj keď sa nachádza na okraji mesta, ktoré ho pohlcuje, je dnes ešte možné uvidieť svet podobný tomu, na aký hľadeli ľudia pred 700 rokmi.
Pri vstupe do lesa sa však nevyhnutne vynára niekoľko otázok: do akej miery treba brať Danteho doslovne? Kedy alegória predstavuje nástroj na poznanie sveta a kedy ide o “peknú lož”, kedy o ornament? V ktorých prípadoch je prijateľné, aby mal výraz viac interpretácií a kedy, naopak, sa naše slová zmyslovo vyprázdňujú a znečisťujú diskurz tak ako odpadky? (Odpusťte, najvznešenejší čitateľ, toto nehorázne použitie alegorického jazyka).
Reč je vyslovene ľudskou činnosťou. Dante nám to vysvetľuje vo svojom diele De vulgari eloquentia (O výrečnosti hovorového jazyka), v ktorom zároveň hľadá vzorec na vytvorenie dokonalého talianskeho jazyka. Pozorujeme, že v súčasnosti sú obaly, ktoré tak ako slová sú nositeľmi obsahov, často plastové: chemický vzorec na výrobu plastu, ktorý je rovnako ako reč ľudským výtvorom, generuje jazyk, v ktorom sa zmyslové vyprázdnenie stáva citeľným, a to najmä v lese.
Jazyk slúži na komunikáciu: preto je na jeho použitie potrebný dialóg. V tomto konkrétnom prípade ide o dialóg nielen medzi dvoma osobami, ale aj medzi dvoma kultúrami – a teda medzi dvoma jazykmi – ktoré sú odlišné. Popri význame tu vnímame aj zvuk, melódiu slova. Poézia je hudba (Dante vskutku uprednostňoval formu piesne). A hudba nepozná hranice. Dokazuje to známy popevok “Uacci uari uari” (Showaddywaddy, alebo Uap šuari-uari), ktorý nič neznamená, a práve vďaka tomu môže byť spievaný v piesňach na celom svete.
Dante je stále v kurze. Mnohí umelci a vedci sa ním zaoberali, aby ho velebili, alebo aby ho kritizovali. Nekonvenčný pohľad naň pôsobí dnes ako vhodný spôsob, ako sa zviditeľniť v mori mien jeho komentátorov. Tu však nejde o zviditeľnenie sa, o velebenie či spochybňovanie jeho veľkosti. Ide len o skúmanie sveta, ktorý už (či možno skôr, ktorý ešte) nie je náš.
Napokon, veríme, že keď sa staviame do pozície Danteho priateľov, nedopúšťame sa hriechu pýchy – ako nám to možno niekto bude vyčítať – pretože, ako hovorí sám náš priateľ, zväzkom priateľstva sú spojení tí, ktorí sú si rovní ale aj tí na odlišných úrovniach. A pokiaľ sa video nebude páčiť, ale bude považované za vhodné na vyhodenie do smetí, aj táto reakcia, vzhľadom na to, že spôsob rozprávania je nízky a pokorný, keďže ide o obrazy “trash”, bude alegorickým prejavom prijatia nami ponúknutého diela.
Michal Denci, Alessio Martinoli, De uacci uari eloquentia
“Všetkým ľuďom, ktorých vyššia sila nasmerovala k láske k pravde, prináleží v prvom rade toto: tak ako boli obohatení vďaka úsiliu ich predchodcov, aj oni nech sa snažia byť užitoční pre svojich nasledovníkov, tak, aby sa vďaka nim aj budúce generácie mali o čo obohatiť.”
Dante Alighieri, De monarchia
Alessio Martinoli (Fiesole), herec, dramaturg, divadelný režisér, autor konceptu šírenia kultúry a umeleckej činnosti.
Profesijne sa zaoberal štúdiom osobnosti spisovateľa Dina Buzzatiho, tvoril divadelné predstavenia, literárne stretnutia, semináre. Autor portálu Cantiere Futurarte (www.cantierefuturarte.com, 2013), v roku 2015 ako herec účinkoval v dvoch predstaveniach divadla Teatro della Toscana (“Il deserto dei Tartari Lettura teatrale a puntate” a “Il sogno di Alice”), ako animátor pôsobí v sociálnom zariadení „Il Giglio“. Pracoval na projekte „Esperimento deserto“ (esperimentodeserto.wordpress.com), ďalej na formačnom projekte pre mladých „Amleto 2016“, v domove dôchodcov. Od roku 2017 spolupracuje so zoskupením KanterStrasse na projektoch „Amletino“, „Ubu re. Ubu chi?“, „I promessi sposi“ a „Sotto attacco! Primo studio per una guerra dei mondi“ (réžia: Simone Martini), napísal a hral v „La grande menzogna“, texte pre Pamätný deň holokaustu 2018 a pre digitálny projekt „OZz“, predstavený na festivale Festival dello Spettatore 2020.
Michal Denci (Bratislava), bol odmalička fascinovaný kultúrou. Vyštudoval hudbu, divadlo a filmovú produkciu na Università di Firenze. Počas štúdií v Taliansku spolupracoval s amatérskym univerzitným divadelným súborom. So svojou diplomovej prácou, v ktorej sa venoval umeleckým aspektom a produkcii v slovenskom divadelníctve 20. storočia, získal cenu „Premio Bardazzi“, určenú pre najlepšie študentské práce roka. Po návrate na Slovensko sa spolupodieľal na rôznych projektoch Divadla Aréna v Bratislave, kde pôsobil ako producent a asistent réžie. Neskôr organizoval kultúrne podujatia v Talianskom kultúrnom inštitúte v Bratislave, medzi inými aj podujatie venované Pirandellovi v SND. Na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave získal doktorát s prácou o talianskom divadelníctve 20. storočia. V rámci nej preložil vedecké práce niekoľkých talianskych dramaturgov. Od roku 2019 je projektovým manažérom Divadla Ludus v Bratislave a prednáša na VŠMU.