Luca D’Alberto (1983) je taliansky multi-inštrumentalista a hudobný skladateľ s klasickým základom, otvorený experimentálnemu nastaveniu. K obdivovateľom jeho hudby patrí Wim Wenders, Donata Wenders, Fernando Arrabal, Peter Lindbergh či Lars Von Trier.
Jeho hudba plná citu, melanchólie, sily a energie je vhodným základom pre filmovú a divadelnú hudbu. Svedčí o tom jeho spolupráca s takými tvorcami ako Michele Placido, Pippo Delbono e Giorgio Albertazzi, ale aj Peter Greenaway, multimediálna umelkyňa Saskia Boddeke či tanečné divadlo Piny Bausch vo Wuppertal.
Základom kompozícií je jednoznačne melódia, pričom Lucovým cieľom je vdýchnuť život melódiám, ktoré by boli čo najbližšie nadčasovému konceptu vznešenej a večnej krásy. Prítomný je aj elektronický prvok, ku ktorému skladateľ pristupuje s mimoriadnou jemnosťou.
Pre Lucu je zásadné odlíšiť sa od súčasnej scény modernej klasickej hudby. Ako sám hovorí, „Pod pojmom ---neoklasický- si ľudia predstavujú skladateľov ako Nils Frahm, Einaudi a ďalších, ktorých skladby väčšinou vznikajú na klavíri. Ja však vždy začínam so slákmi. V tomto smere by som chcel byť akousi divokou kartou na tejto scéne“.